Život Prešova
online
online
Odmietnutie alibizmu sa Vůjtekovi vyplatilo, Handzuš cíti ducha
16.05.2012 Celý región
Helsinki 16. mája (TASR) - Vladimír Vůjtek zmenil prístup nielen k celkovej príprave na hokejový vrchol roka, ale aj k výberu hráčov. Pravdupovediac, mal to oproti Glenovi Hanlonovi prehľadnejšie v tom, že sa mu zúžilo pole kandidátov z NHL. Na druhej strane mohol viac riskovať a to aj urobil. Najmä v oblasti dôvery voči mladým a medzinárodne menej etablovaným reprezentantom.
A tí sa trénerovi za to oplatili. Nie, tí najmenej skúsení nie sú na MS v Helsinkách hlavnými nositeľmi výkonnosti. Ale priniesli čerstvý vietor a minimálne v dvoch formáciách riadne oživili hru tímu, ktorého predchodcovia najmä na šampionátoch v rokoch 2009 a 2010 zosúvali slovenský hokej do čoraz nemodernejších herných štruktúr. Ani tento tím sa nemôže v korčuľovaní rovnať s Fínmi, v rýchlosti a kolmosti kombinácií so zámorskými tímami, v individuálnej technike Rusom, či systému švédskej hokejovej ocele. Ale už sa približuje českému umu a práci s hokejkou. Že Vladimír Vůjtek je tréner z Česka, to nie je náhoda.
Určite sa čakalo, že Kanaďan Hanlon v priebehu štyroch rokov prinúti hrať svojich zverencov rýchlejšie, zakáže im voziť puky a naučí obrancov lepšej streľbe i rozohrávke. Kým sa vôbec k tomu mohol dostať, dostal "padáka", lebo neprospel. Jeho koučing bol raz žiadny, inokedy teatrálny, neustále hľadanie zloženia formácií aj v priebehu zápasu príliš kanadské a príliš neslovenské. Jeho nástupca okrem iného vsadil na súčinnosť dvojíc, ale nie za každú cenu. Azda by aj on spätne našiel momenty, v ktorých by napríklad veci skladby tímu riešil ináč, ale v podstate sa mu podarilo vybudovať jeden pevný a homogénny organizmus. A veľký súper, ktorý sám hrozí každou formáciou, zrazu nevie, odkiaľ udrie slovenský bič.
Hovorí sa, že bič plieska na konci. Ešte samozrejme nie je koniec šampionátu, ale prenesený význam tohto frazeologizmu sa dá bez debaty už teraz aplikovať na súčasný reprezentačný výber. Prvý zápas na šampionáte prehral dôstojne s kolískou hokeja a druhý ešte dôstojnejšie vo frenetickej atmosfére s domácimi obhajcami titulu. A potom už nasledovali samé víťazstvá, päť za sebou bez straty bodu, po štyroch neúspešných rokoch postup do štvrťfinále MS a zabezpečenie miestenky priamo na hlavnom turnaji ZOH 2014. Michal Handzuš, posila z NHL, už 35-ročný elitný center a líder slovenskej ofenzívnej línie, sa len trochu smutne pousmial pri olympijskej zmienke: "Nepoviem, že by som do Soči nešiel. Ale je to ešte veľmi ďaleko. V mojich rokoch ide človek postupne. No a aj tu máme veľa mladých chalanov, ktorí dokážu hrať na šampionátoch. Treba im dať šancu a my starší už potom budeme pomaly odchádzať."
Tak to je a tak to má byť, medailová generácia hráč po hráčovi končí a prakticky zostali už len traja mohykáni. Handzuš a Miroslav Šatan, dvaja majstri sveta a spolu s nimi aj Zdeno Chára. Všetci traja zažili v roku 2000 v Petrohrade prvý lesklý úspech samostatného slovenského hokeja. Striebornú pečať vtedy mimoriadne sympatickému vystúpeniu vtlačil tím, ktorý sa typológiou a kompaktnosťou nápadne podobá súčasnému v Helsinkách. Handzuš to TASR bez váhania potvrdil: "Áno, práve nedávno som nad tým rozmýšľal... Napríklad, keď je voľný deň, ideme si sadnúť šiesti-siedmi, dáme si kávu, a aj zo tri hodinky posedíme a pokecáme. Presne tak to bolo aj v Petrohrade. Niežeby sme neboli dobrými partiami aj na iných šampionátoch, ale práve Petrohrad mi celkovou atmosférou pripomína toto mužstvo. Je to jeho duch. Len tak ďalej..."
A netreba zabudnúť ani na Branka Radivojeviča, ktorý medailovú éru zachytil na jej konci, práve v Helsinkách na bronzových MS 2003. Prvé dva zápasy v tomto tíme evidentne nebol vo svojej koži, prvá línia s Tomáš Kopeckým a neistým Marcelom Hossom nebola lídrom tímu. Práve príchodom Handzuša, ktorý aj s boľavým bedrovým kĺbom centruje prvý útok, sa veľa zmenilo. Sám "šéf" línie je v úzadí, dáva hre pečať, upokojuje ju, rozdáva puky a predovšetkým odvádza obrovské služby v defenzíve. A krídla zrazu narástli - Kopecký a Radivojevič sú najlepší strelci tímu a ten druhý aj najproduktívnejší... Ich skúsenosti a takisto kvalita ďalších rutinérov ustrážili "bláznivý" zápas s Francúzmi, ktorý v utorok na záver A-skupiny ešte mohol senzačne pokaziť všetko to fajnové, čo sa udialo dovtedy.
Toto je naozaj veľmi dobre poskladaný tím. Vůjtek odmietol akýkoľvek alibizmus a bez problémov nezobral na šampionát tzv. hráčsku istotu. Určite na prekvapenie mnohých vyradil z nominácie minimálne dvoch mužov, ktorí čosi preskákali v NHL, KHL i na vrcholných reprezentačných akciách, ale nespĺňali jeho kritériá nasadenia a hernej odvahy. Takýto prístup chýbal najmä v rokoch 2009 i 2010 a veru aj vlani. Napríklad kauza Juraj Mikúš. V Klotene pred tromi rokmi dostával na ľade príliš málo príležitostí a v Bratislave si ho tréneri nevybrali. Pritom už v tých časoch sa z neho vyvíjal perspektívny, spoľahlivý a najmä univerzálny stredný útočník.
Český tréner naopak stavia na typoch ako Mikúš. Neurobil z neho premianta, dal mu aj nevďačné úlohy, ale on sa v Helsinkách cíti ako ryba vo vode. Možno práve zápas s Francúzmi mu vyšiel najmenej, ale dovtedy to bol komplexne azda najužitočnejší slovenský útočník. Množstvo vybojovaných pukov, výborný forčeking i bekčeking a zmysel pre vedenie kombinácií. Nie je náhoda, že všetkými označovaný kľúčový víkend šampionátu patril práve Mikúšovej tretej formácií. Najmladší člen výberu Tomáš Tatar dal po prihrávke svojho centra jediný gól duelu so Švajčiarmi, deň predtým pri zdolaní Bielorusov 5:1 sa obaja spolu s Michelom Miklíkom postarali o dva najkrajšie góly - spolupráca troch borcov, ktorí mali pred turnajom na konte dokopy len štyri účasti na MS. Nehovoriac o tom, že "benjamín" národného tímu, opäť po spolupráci s Mikúšom otvoril proti Kanade aj celý gólový účet Slovenska na šampionáte.
Tie začiatky vôbec patrili mladým, ktorí naozaj vedia dať hre tímu patričnú iskru. Excelentné víťazstvo 4:2 nad skvele hrajúcim tímom USA rozbehol už v prvej minúte v druhom striedaní zápasu Libor Hudáček, po ktorého vlietnutí pred bránku padol bleskový gól. Dvadsaťjedenročný krídelník, len o pár dní starší ako Tatar, mal prsty aj v oboch úvodných góloch v nasledujúcom dueli proti Kazachstanu. Pri prvom asistoval, druhý dal sám. Proste najmladší a najmenej skúsení nie sú najslabší. Chcú sa rovnať rutinérom a darí sa im to.
Do hry zasiahlo päť korčuliarov debutujúcich na MS a šiestym je brankár Ján Laco. Azda najpozitívnejšie prekvapenie turnaja. Nastúpil od zápasu s Fínskom a v prvých piatich vystúpeniach inkasoval len 6 gólov. Bol lídrom štatistík celého šampionátu. Francúzi mu nasúkali štyri góly a tak si trochu pohoršil, ale to nie je podstatné. Žiadny brankár nie je "perpetuum mobile" a Laco si môže povedať, že má za sebou krízový deň. Slovenská reprezentácia naozaj nebola v utorok úplne vo svojej koži, napriek tomu vyhrala a postúpila. A preto sa šikne okrídlená frázička - proti Kanade ozaj niet čo stratiť.
A tí sa trénerovi za to oplatili. Nie, tí najmenej skúsení nie sú na MS v Helsinkách hlavnými nositeľmi výkonnosti. Ale priniesli čerstvý vietor a minimálne v dvoch formáciách riadne oživili hru tímu, ktorého predchodcovia najmä na šampionátoch v rokoch 2009 a 2010 zosúvali slovenský hokej do čoraz nemodernejších herných štruktúr. Ani tento tím sa nemôže v korčuľovaní rovnať s Fínmi, v rýchlosti a kolmosti kombinácií so zámorskými tímami, v individuálnej technike Rusom, či systému švédskej hokejovej ocele. Ale už sa približuje českému umu a práci s hokejkou. Že Vladimír Vůjtek je tréner z Česka, to nie je náhoda.
Určite sa čakalo, že Kanaďan Hanlon v priebehu štyroch rokov prinúti hrať svojich zverencov rýchlejšie, zakáže im voziť puky a naučí obrancov lepšej streľbe i rozohrávke. Kým sa vôbec k tomu mohol dostať, dostal "padáka", lebo neprospel. Jeho koučing bol raz žiadny, inokedy teatrálny, neustále hľadanie zloženia formácií aj v priebehu zápasu príliš kanadské a príliš neslovenské. Jeho nástupca okrem iného vsadil na súčinnosť dvojíc, ale nie za každú cenu. Azda by aj on spätne našiel momenty, v ktorých by napríklad veci skladby tímu riešil ináč, ale v podstate sa mu podarilo vybudovať jeden pevný a homogénny organizmus. A veľký súper, ktorý sám hrozí každou formáciou, zrazu nevie, odkiaľ udrie slovenský bič.
Hovorí sa, že bič plieska na konci. Ešte samozrejme nie je koniec šampionátu, ale prenesený význam tohto frazeologizmu sa dá bez debaty už teraz aplikovať na súčasný reprezentačný výber. Prvý zápas na šampionáte prehral dôstojne s kolískou hokeja a druhý ešte dôstojnejšie vo frenetickej atmosfére s domácimi obhajcami titulu. A potom už nasledovali samé víťazstvá, päť za sebou bez straty bodu, po štyroch neúspešných rokoch postup do štvrťfinále MS a zabezpečenie miestenky priamo na hlavnom turnaji ZOH 2014. Michal Handzuš, posila z NHL, už 35-ročný elitný center a líder slovenskej ofenzívnej línie, sa len trochu smutne pousmial pri olympijskej zmienke: "Nepoviem, že by som do Soči nešiel. Ale je to ešte veľmi ďaleko. V mojich rokoch ide človek postupne. No a aj tu máme veľa mladých chalanov, ktorí dokážu hrať na šampionátoch. Treba im dať šancu a my starší už potom budeme pomaly odchádzať."
Tak to je a tak to má byť, medailová generácia hráč po hráčovi končí a prakticky zostali už len traja mohykáni. Handzuš a Miroslav Šatan, dvaja majstri sveta a spolu s nimi aj Zdeno Chára. Všetci traja zažili v roku 2000 v Petrohrade prvý lesklý úspech samostatného slovenského hokeja. Striebornú pečať vtedy mimoriadne sympatickému vystúpeniu vtlačil tím, ktorý sa typológiou a kompaktnosťou nápadne podobá súčasnému v Helsinkách. Handzuš to TASR bez váhania potvrdil: "Áno, práve nedávno som nad tým rozmýšľal... Napríklad, keď je voľný deň, ideme si sadnúť šiesti-siedmi, dáme si kávu, a aj zo tri hodinky posedíme a pokecáme. Presne tak to bolo aj v Petrohrade. Niežeby sme neboli dobrými partiami aj na iných šampionátoch, ale práve Petrohrad mi celkovou atmosférou pripomína toto mužstvo. Je to jeho duch. Len tak ďalej..."
A netreba zabudnúť ani na Branka Radivojeviča, ktorý medailovú éru zachytil na jej konci, práve v Helsinkách na bronzových MS 2003. Prvé dva zápasy v tomto tíme evidentne nebol vo svojej koži, prvá línia s Tomáš Kopeckým a neistým Marcelom Hossom nebola lídrom tímu. Práve príchodom Handzuša, ktorý aj s boľavým bedrovým kĺbom centruje prvý útok, sa veľa zmenilo. Sám "šéf" línie je v úzadí, dáva hre pečať, upokojuje ju, rozdáva puky a predovšetkým odvádza obrovské služby v defenzíve. A krídla zrazu narástli - Kopecký a Radivojevič sú najlepší strelci tímu a ten druhý aj najproduktívnejší... Ich skúsenosti a takisto kvalita ďalších rutinérov ustrážili "bláznivý" zápas s Francúzmi, ktorý v utorok na záver A-skupiny ešte mohol senzačne pokaziť všetko to fajnové, čo sa udialo dovtedy.
Toto je naozaj veľmi dobre poskladaný tím. Vůjtek odmietol akýkoľvek alibizmus a bez problémov nezobral na šampionát tzv. hráčsku istotu. Určite na prekvapenie mnohých vyradil z nominácie minimálne dvoch mužov, ktorí čosi preskákali v NHL, KHL i na vrcholných reprezentačných akciách, ale nespĺňali jeho kritériá nasadenia a hernej odvahy. Takýto prístup chýbal najmä v rokoch 2009 i 2010 a veru aj vlani. Napríklad kauza Juraj Mikúš. V Klotene pred tromi rokmi dostával na ľade príliš málo príležitostí a v Bratislave si ho tréneri nevybrali. Pritom už v tých časoch sa z neho vyvíjal perspektívny, spoľahlivý a najmä univerzálny stredný útočník.
Český tréner naopak stavia na typoch ako Mikúš. Neurobil z neho premianta, dal mu aj nevďačné úlohy, ale on sa v Helsinkách cíti ako ryba vo vode. Možno práve zápas s Francúzmi mu vyšiel najmenej, ale dovtedy to bol komplexne azda najužitočnejší slovenský útočník. Množstvo vybojovaných pukov, výborný forčeking i bekčeking a zmysel pre vedenie kombinácií. Nie je náhoda, že všetkými označovaný kľúčový víkend šampionátu patril práve Mikúšovej tretej formácií. Najmladší člen výberu Tomáš Tatar dal po prihrávke svojho centra jediný gól duelu so Švajčiarmi, deň predtým pri zdolaní Bielorusov 5:1 sa obaja spolu s Michelom Miklíkom postarali o dva najkrajšie góly - spolupráca troch borcov, ktorí mali pred turnajom na konte dokopy len štyri účasti na MS. Nehovoriac o tom, že "benjamín" národného tímu, opäť po spolupráci s Mikúšom otvoril proti Kanade aj celý gólový účet Slovenska na šampionáte.
Tie začiatky vôbec patrili mladým, ktorí naozaj vedia dať hre tímu patričnú iskru. Excelentné víťazstvo 4:2 nad skvele hrajúcim tímom USA rozbehol už v prvej minúte v druhom striedaní zápasu Libor Hudáček, po ktorého vlietnutí pred bránku padol bleskový gól. Dvadsaťjedenročný krídelník, len o pár dní starší ako Tatar, mal prsty aj v oboch úvodných góloch v nasledujúcom dueli proti Kazachstanu. Pri prvom asistoval, druhý dal sám. Proste najmladší a najmenej skúsení nie sú najslabší. Chcú sa rovnať rutinérom a darí sa im to.
Do hry zasiahlo päť korčuliarov debutujúcich na MS a šiestym je brankár Ján Laco. Azda najpozitívnejšie prekvapenie turnaja. Nastúpil od zápasu s Fínskom a v prvých piatich vystúpeniach inkasoval len 6 gólov. Bol lídrom štatistík celého šampionátu. Francúzi mu nasúkali štyri góly a tak si trochu pohoršil, ale to nie je podstatné. Žiadny brankár nie je "perpetuum mobile" a Laco si môže povedať, že má za sebou krízový deň. Slovenská reprezentácia naozaj nebola v utorok úplne vo svojej koži, napriek tomu vyhrala a postúpila. A preto sa šikne okrídlená frázička - proti Kanade ozaj niet čo stratiť.
0
www.ZIVOTPO.sk
